Jdi na obsah Jdi na menu
 


Byť psom neznamená mať psí život

21. 8. 2008

Bol koniec novembra, keď nás pán u ktorého sme bývali naložil do auta. ,,Tak skoro ideme na výlet?", čudovali sme sa. ,,Veď sme ešte malí a nezvládneme dlho chodiť." Chvíľu sme sa povozili, keď zrazu auto prudko zabrzdilo. Náš pán vystúpil a veľmi škaredo nás vyhádzal do priekopy pri ceste. Všetko nás bolelo a začali sme plakať. Mama nás však olízala a ľahla si k nám, aby nás ohriala. Prešlo niekoľko hodín, keď mama vstala a povedala, že ak niečo nezje, nebude mať pre nás dosť mlieka. Chcela ísť niečo pohľadať, no všetky autá šli veľmi rýchlo a hrozne na ňu trúbili. Zrazu jedno zastalo. Mamka sa potešila, že sa náš pán po nás vrátil. No nebol to on. Bola to teta, ktorá vravela: ,,No čo moja, čo ty tu robíš?" Mamka ju k nám zaviedla a ukázala jej svojich 5 hladných a uzimených detí. Teta nás vzala do auta a povedala, že nás vezme na miesto, kde sa o nás s láskou postarajú.  Tak sme prišli na miesto, kde bolo už veľa psíkov. Vraj sa to volá útulok. Bolo nám tam dobre. V búdke, ktorú sme mali bola mäkká slama, do ktorej sme sa zaborili a mohli spoločne spať. A dostávali sme toľko voňavého jedla, až sa nám zaguľatili brušká. Po pár dňoch mi však prestalo chutiť. Bolelo ma bruško, aj celé telo. Začala som vracať a v hnačke som mala krv. Každú minútu mi bolo horšie. Teta, ktorá sa o nás starala, povedala, že je to zlé, a že nechce aby som zomrela. Ale ani ja som nechcela zomrieť, chcela som jej to zaštekať, no nevládala som dvihnúť hlavu. Zabalila ma do deky a uložila do prepravky. Šepla mi, že spraví všetko pre to, aby som to prežila, ale aby to dokázala musím aj ja bojovať, lebo choroba, ktorú mám sa volá parvoviróza a rada zabíja šteniatka. Opustila som mamu aj súrodencov a cestovala som k tete. Telo ma bolelo ešte viac, začala som mať kŕče, skúšala som si sadnúť, ľahnúť, no stále mi bolo zle. Teta si na mňa pripravila kopec injekcii, vravela, aj keď to bude trochu štípať, robí to len preto, aby mi bolo lepšie. Predstavte si, že sa ani nehnevala, keď som jej ovracala a ohnačkovala celú zem. Iba zosmutnela a dezinfekčným prostriedkom všetko vyčistila. Niekoľko dní mi bolo veľmi zle, no ona mi po celý čas neprestávala pichať injekcie. Dokonca aj v noci, keď všetci spia, vstávala každé dve hodiny, pichla mi injekciu a poumývala zem. Prešlo pár dní, kým som sa cítila o čosi lepšie, dokonca som si aj odpila trošku vody. A o niekoľko hodín som ochutnala aj jedlo. Teta z toho mala obrovskú radosť. Už som nevracala, aj hnačky začali ustupovať no síce som veľa schudla, bolo mi dobre. ,,Keď budeš takto jesť,"povedala mi raz teta, ,,budeš sa môcť čoskoro vrátiť k mame." Nuž som sa s chvatom pustila do ryže a bieleho mäska. O týždeň ma tetanaozaj zobrala k mame a súrodencom. Konečne! To bola zábava! Všimla som si, že keď k nám prišli cudzí ľudia, všetci psíkovia štekali: ,,Mňa! Vezmi si mňa!" Tak som to štekala aj ja. A vyšlo to! Ľudia si ma vzali do rúk a veľmi sa zo mňa tešili. Na rozlúčku som olízala moju tetu. Bola trošku smutná, no na tvári mala úsmev. A mne bolo rovnako. Teraz bývam u nových ľudí, je s nimi zábava, veľa sa so mnou hrajú a mojkajú. No keď večer zaspávam myslím na svoju mamku a sestričky a želám im taký pekný psí život, ako mám ja...

,,Pozri ako pekne spí!" ,,Tíško Paľko, určite sa jej niečo pekné sníva, poď, necháme ju spať. Krásne sníčky, Birda."