Smutný príbeh
Nepamätám si veľa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto a ľudia sa s nami nechodili nikdy hrať. Pamätám si mamu a jej mäkkú srsť, ale bola často chorá a veľmi chudá. Mala len veľmi málo mlieka pre mňa a mojich bratov a sestry. Pamätám si, že mnohí z nich umreli a veľmi mi chýbali. Pamätám sa na deň, kedy ma zobrali od mamy. Bol som veľmi smutný a vystrašený, moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mame, ale ona bola taká chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a ide im na nervy ten neporiadok, čo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Iba nás dvoch. Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení, stále nás nikto neprišiel ani len pohladkať. Toľko nových objektov a zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toľko rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné mniaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja sme natlačený v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí na mňa pozerajú, páčia sa mi ,,malí ľudia", deti, vyzerajú tak milo a smiešne, ako keby sa chceli so mnou hrať. Celý deň ostávame v malej klietke, niekedy protivný ľudia buchnú do skla a vyľakajú nás. Často nás vyberajú von, aby nás ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť, vždy počujeme ,,ach akí sú rozkošní, chcel by som jedno!" Ale nikdy si nás nikto nevezme. Moja sestra umrela minulú noc, keď bola v obchode tma. Položil som si hlavu na jej jemnú kožušinku a cítil som, ako život uniká z jej malého chudého telíčka. Počul som ich hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby som čo najskôr opustil obchod. Myslím, že moje tenké zavytie bolo jediným prejavom smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a zakopali. Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, šťastný deň! Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží nežne v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, že som milé a dobré šteňa! Dostal som meno Angel, čiže anjelik. Rád olizujem mojich nových ľudí. Rodina sa o mňa vzorne stará, Majú ma radi a sú nežní a milí. Jemne ma učia, čo je správne a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Snažím sa iba zavďačiť týmto úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ním hrám a naháňam. Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké injekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a povedala, že všetko bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel povedať niečo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali strašne nešťastný. Začul som niečo, ako ,,silná displázia kĺbov" a niečo o mojom srdci... Počul som veterinára zašomrať niečo o ,,tiežchovateľoch" a že moji rodičia určite neboli testovaní. Neviem, čo to všetko znamená, ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma ľúbia a ja ich mám veľmi rád. Už mám 6 mesiacov. Vo veku, keď sú všetky šteniatka silné a bláznivé, mňa bolí čo i len pohnúť sa. Bolesť nikdy neprestáva.Bolí ma hrať sa a behať s mojim milovaným dievčatkom, a ťažko sa mi dýcha. Snažím sa zo všetkých síl byť silným šteniatkom, akým som mal byť, ale je to ťažké! Láme mi srdce, keď vidím dievčatko také smutné a keď počujem mamku a tatka hovoriť, že ,,asi už nastal ten čas". Niekoľko krát som bol na tom mieste u veterinára ale správy nikdy neboli dobré. Stále hovorili o ,,dedičných problémoch". Ja predsa chcem len cítiť teplé slnečné lúče a behať, hrať sa a túliť k mojej rodine. Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločníčkou. Teraz ma už bolí postaviť a napiť sa. Chcem sa postaviť, ale môžem len skučať od bolesti. Zobrali ma naposledy do auta. Všetci sú taký smutný a ja neviem prečo. Bol som zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád, čo som spravil zle? Och, len keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy môjho malého dievčatka. Vystrčím jazyk, aby som jej olizol ruku, ale môžem len zaskučať od bolesti. Stôl u veterinára je taký studený. Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú a hladkajú. Plačú do môjho kožúška. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne oliznúť ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma jemne drží a ja jej ďakujem za všetku lásku čo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim, ako na mňa prichádza pokoj. Teraz jej môžem jemne olízať ruku. Začínam vidieť sny, vidím prichádzať moju mamu a mojich bratov a moje sestričky na vzdialenom zelenom mieste. Vravia, že tam nie je bolesť, iba šťastie a pokoj. Dávam mojej rodine zbohom jediným spôsobom, akým viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa. Dúfal som, že s nimi strávim ešte veľa, veľa dlhých mesiacov, ale bolo mi to súdené. ,,Viete" povedal veterinár ,,šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateľov." Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde veľa rokov, kým uvidím moju milovanú rodinu zasa. Keby sa to len bolo všetko udialo inak.
Tento príbeh sa môže kopírovať a publikovať v nádeji, že to zastaví neetických chovateľov a tých, čo chovajú pre peniaze a nie zo snahy čo najviac pomôcť plemenu. Copyright 1999, J.Ellis.